IMG_0434.JPG

 

Text k výstave 'klub anonymných farieb' kurátorky Lucie Zlochovej:

Farba je jedným z prvkov, ktoré sú maľbe najvlastnejšie. Dominika Žáková si ju zvolila za hlavnú tému svojej tvorby a venuje sa jej s obrovskou precíznosťou. Absolútna fascinácia farbami je v jej dielach zreteľná, pričom jej sústredenie na tému pôsobí možno až obsesívne. Veľmi detailne skúma každú jednu možnosť, ktorú jej farby ponúkajú a pracuje s nimi za pomoci rozmanitých prístupov a experimentov. Všetky praktické znalosti si potvrdzuje (alebo popiera) aj v teoretickej rovine, čo jej umožňuje vidieť neustále nové súvislosti a klásť si nové otázky. Aktuálna výstava je prezentáciou autorkiných najnovších diel, z roku 2017, v ktorých sa venuje skúmaniu jednotlivých farieb doposiaľ najsystematickejšie. 

Špecifickým aspektom diel Dominiky Žákovej je, že dokážu na diváka fungovať aj absolútne prvoplánovo. Sú schopné vizuálne zaujať aj bez toho, aby sme k nim potrebovali ďalšie vysvetlenia. Táto ich podvratná vlastnosť je však niekedy na škodu (problémová akceptácia v rámci výtvarnej teórie a kritiky, divácka povrchnosť). Dôležitejší je tu práve ten druhý - pozornejší pohľad. Keďže je jej umenie skutočne zmyslové, autorka apeluje v prvom rade na náš zrak. Ide tu ale o naliehavejší apel, ako je to v prípade väčšiny iných vizuálnych diel. Žiada od nás, aby sme sa naozaj veľmi pozorne pozerali a všetky farebné plochy si naplno uvedomovali. Na svojich plátnach volí strohé geometrické tvary, aby nás nič iné od pozorovania farieb neodpútavalo. Zvýznamňovanie, alebo presnejšie EMANCIPÁCIA, každej jednej farby z farebného spektra je v aktuálne prezentovaných dielach nosnou témou, k čomu odkazuje aj názov výstavy. Jej farebné spektrum však nie je lineárne, nie je možné ho zaznačiť ani do žiadneho jednoduchého diagramu. Je vystavané veľmi komplexne, pričom zohľadňuje aj vzťahy medzi farbami, ktoré by nám na základe zaužívaných konvencií zrejme nenapadlo spájať. Tieto súvislosti je možné vnímať len citlivým pohľadom. 

Farebnosť autorkiných diel vyžaduje mimoriadnu presnosť odtieňov, vďaka čomu je možné ich miešanie prirovnať k matematickému experimentu. Celkovo je jej tvorba akousi „vizuálnou matematikou“, v ktorej je možné odstopovať aj princípy kombinatoriky (veľmi voľne povedané), kedy variuje jednu tému, alebo prístup a experimentuje s nimi a s možnosťami, ktoré sa ponúkajú v rámci daných hraníc. To napokon vedie aj k tomu, že autorka má svoje témy prakticky preskúmané do detailov. Nejde tu však len o čistú formu, ktorou by nesledovala nič ďalšie. Ako už bolo naznačené, jednou zo zásadných tém je aj cibrenie zraku (divákovho aj vlastného). Autorka si rozhodne nekladie nízke ciele a s víziou presahov jej autorského snaženia do viacerých oblastí bežného života, získava jej tvorba absolútne nový rozmer. Povedané stále aktuálnymi slovami Nicholasa Foxa Webera: „Vo veku, v ktorom sa zvýšená ľudská senzibilita stala tak samozrejmou potrebou vo všetkých oblastiach ľudského pôsobenia, dokážu farebná citlivosť a uvedomovanie, predstavovať hlavnú zbraň proti silám necitlivosti a brutalizácie.“ (1) Autorku tiež fascinuje nedokonalosť nášho zmyslového (najmä zrakového) vnímania a jeho rôzne prejavy. Do kontrastu s ľudským videním si neustále kladie maličkého živočícha - špecifický druh krevety - ústonožky, ktorá má jeden z najdokonalejších zrakových systémov, aké boli kedy objavené. Je zaujatá predstavou, že môže existovať videnie, ktoré je nepomerne dokonalejšie, ako to naše. 

S týmto uvažovaním úzko súvisí aj sémiotika farieb, prepojená s históriou a psychológiou ich vnímania. Rozdiel medzi konvenciami, v protiklade k ich autentickému vnímaniu. S tým je spojený aj záujem o to, ako s farbami narábame v bežnom jazyku. Niektoré z nich jednoducho nedokážeme pomenovať a tým pádom sa pre nás stávajú neexistujúcimi. Znova to súvisí so zvýznamňovaním jednotlivých farieb, avšak tentokrát vo všednejšej rovine - v rovine jazyka. Aj k tomu odkazuje názov výstavy. Kvôli našim predispozíciám a kapacitám (senzorickým aj intelektuálnym) sme prirodzene nútení k selekcii a zjednodušovaniu. Zaoberanie sa touto témou je paralelou k uvažovaniu o tom, ako nedokážeme obsiahnuť pestrosť a rôznorodosť, ktorú nám príroda a svet ponúkajú, aj keď si to obvykle nepripúšťame. 

Ak by sme mali vychádzať zo slov Kathariny Grosse, ktorá autorku v mohom inšpirovala: „Farba bola vždy považovaná za ten prvok maľby, ktorý je „ženský“, menej stabilný, nejasný a nie tak „inteligentný“, zatiaľ čo koncept, línia, kresba sú vnímané ako „mužskejšie“, jasné, progresívne a inteligentné časti umeleckého diela.“ (2) Hranice medzi týmto stereotypným videním vo svojej tvorbe Dominika Žáková narúša a zmazáva. V jej dielach nachádzame súlad medzi týmito dvoma zdanlivo protikladnými princípmi, pričom sú na nás kladené vysoké nároky po zmyslovej, ako aj po intelektuálnej stránke. 

 


*1 - „In an age in which increased human sensibility has become such an obvious need in all areas of human involvement, color sensitivity and awareness can constitute a major weapon against forces of insensitivity and brutalization.“(v predhovore do knihy Josefa Albersa Interaction of Color, vydanie z roku 2013) 

*2 – „Color is an element in painting that has always been discussed from the 17th Century on - in the big academy in Paris or wherever - as the female, less stable, less clear and not so inteligent element of the painting whereas the concept, the line, the drawing is more the male, the clear, the progressive, and intelligent part of the artwork.“ 

(https://www.youtube.com/watch?v=HBfPMGS7XPo)